na Blog.cz

Indie comicsy, teda comicsy od nemainstreamových vydavateľstiev (čo v tomto kontexte chápeme ako Marvel a DC Comics, prípadne možno ešte Vertigo comics), si väčšinou veľa pozornosti nezískavajú. Priznám sa, dokonca ani ja im ju práve nevenujem. Čo je naozaj škoda, keďže práve medzi nimi sa nájdu neuveriteľné poklady - ako napríklad Morning Glories.

Túto otázku som v poslednom čase začala dostávať častejšie a častejšie - či už od náhodných ľudí na sociálnej sieti známej ako Tumblr, od známych v realite, prípadne dokonca od mojej mamy. Chcieť začať čítať komiks, ktorý má cez 700 issues a nespočetne veľa vedľajších príbehov je prekliato problematické (viem to z vlastnej skúsenosti), tak prečo vám všetkým nepomôcť?

Naivne dúfam, že týmto článkom budem šíriť osvetu a do tejto bravúrnej série od DC Comics sa aspoň pozriete.

Ale pekne postupne...

Fandom: Batman, DC Universe

Časová kontinuita: Tesne pred Battle for the Cowl (alebo teda, tesne po Batmanovej 'smrti')

Pár: Bruce Wayne/Jason Todd (Batman/Robin II)

Prístupnosť: K+

Žáner: Angst, štipka fluffu, ale iba na chvíľu.
Dĺžka: 1,300+ slov

Varovanie: Slash. Jasonov vek som nespomínala, čiže je na vás, ako starého si ho predstavíte.

Zhrnutie: Zo smrťou sa každý vyrovnáva inak, rovnako v nás vyvoláva iné spomienky. Ale všetky bolia rovnako.

Poznámka: Keď píšem niečo iné ako angst, mám pravdepodobne horúčku alebo rakovinu. Tak či onak, viem, že Batman fandom nie je na slovensku a ani v česku rozšírený. Napriek tomu som sa ale rozhodla túto poviedku uverejniť. :)

Prehlásenie: Nezvlastním použité postavy a nevyhdradzujem si na ne žiadne práva.

Neviem, na koľko som kompetnetná písať článok ohľadne tejto tématiky. Moju knižnicu tvorí viac-menej hlavne DC a ich komiksom venujem oveľa viac času (čo je v Európe dosť neobvyklé, keďže som si všimla, že popularita DC je najväčšia v Amerike). Do Marvel som sa nikdy hlbšie nezačítala, napriek tomu, že pár sérií mám za sebou, sledujem aktuálne vychádzajúcich Avengers vs. X-Men a aktívne milujem filmy. Tento článok berte len ako zhrnutie mojich doterajších názorov a keď s niečím nesúhlasíte, rada uvítam váš názor v komentároch.

Každý fandom má svoju achilovú pätu. Niečo, čo stačí spomenúť raz a osoba sa zmení na emocionálnu kôpku nešťastia - pre Sherlock BBC fandom to je posledná epizóda 2. série, Avengers fandomu spomente Civil War, Harry Potter fandomu stačí jedno jediné slovo: "Always.". Pre Batman fandom je to Jason Todd.

Ak viete o čom hovorím, boh vám žehnaj, plne ma chápete. Predpokladám však, že väčšina ľudí čo bude čítať tento článok nemá najmenšiu potuchu o tom, kto Jason bol, je alebo bude - pre to, aby vám The Lost Days dával aspoň trochu zmysel to je potrebné. V skratke, bol druhým Robinom, ktorého si Batman zobral pod ochranné krídla. V tejto pozícií sa však dlho neohrial, keďže čitatelia DC sú beštie a cez anketu po telefóne odhlasovali, že Jason v sérií issues pod názvom "A Death In The Family" (426-429) umrie. Tak sa aj stalo, Robin bol umlátený Jokerom takmer k smrti a následne ho zabila explózia bomby. Batmana (a mňa) to vzalo viac ako by si priznal, to naznačuje už aj to, že Jokera po týchto udalostiach skoro zabil.

Ale o A Death In The Family som rozprávať nechcela.

V komiksoch je známe, že postavy neumierajú. Sú len na hiatuse. Jediné postavy, ktoré ostávajú mŕtve sú tie, ktorú autory používajú ako plot devices (tj. Batmanovi rodičia, Spider-manov strýko, etc.). Po pár zložitých a chaotických udalostiach, obsahujúcich rozštiepenie reality, ktoré môže vymysliať naozaj len DC, Jason bol privedený znovu k životu. A The Lost Days rozpráva o práve o začiatkoch Jasonovho nového života ako Red Hood, anti-hrdinu hraničiaceho s zápornou postavou. Ďalšie udalosti môžeme sledovať v Under The Red Hood, ale o tom potom. (Niekedy uvažujem, že viac ako jednotlivých séraich a mini-sériach by som mala písať o postavách. Všetko by bolo prehľadnejšie.)

To, že je moja achilova päta som už spomínala hneď na začiatku, však? Ale on naozaj je. Spomente mi v realite Jasona a dostanete siahodlhú prednášku o tom, ako k nemu bolo všetko kruté, ako z neho chcem všetok hnev a zlobu vyobjímať preč a hlavne, aký úžasný vývoj postavy mu bol doprianý. A k The Lost Days inklinujem práve kvôli tomu. V podstate celý čas sledujeme to, ako sa Jay (ne)zmieril so svojím prinavrátením do života, ako reaguje na správy o tom, že Batman jeho smrť nepomstil, ako sa rozhoduje, že zoberie spravodlivosť do svojich rúk. Samozrejme, nejaká tá akcia pozapletaná medzi to sa nájde tiež.

Kresba bola úžasná, je za ňu zodpovedný jeden z mojich obľúbených komiskových umelcov a nemám mu čo vyčítať (ako vždy). Dialógy, dejová línia... myslím, že som už dostatočne vyjadrila ako sa mi páčili.

Ak máte radi Jasona a nečítali ste Red Hood: The Lost Days, nechápem, ako váš život ešte funguje. Ak ste sa k DC len dostali... no, naspoilerovala som vám toho dostatočne veľa, čiže veci budú dávať trochu súvilosti aj vám.

Kedysi dávnejšie, na jednej zo sociálnych sietií kde sa pohybujem (menovite tumblr), koloval krásny dlhý článok o tom, prečo by sa mal človek vyhnúť nazývaniu postáv "Mary Sue". Mám pocit, že inšpirovať sa ním a jeho myšlienku posunúť aj v mojom jazyku, by bolo príhodné.

Väčšina ľudí, ktorý sú so mnou v pravidelnom kontakte vie, že DC Comics nikdy nezvykla byť moja šálka kávy - od mala som vyrastaval na Marvel-ovkách a preto ich tvorba pri mne nesie neodmyslitelný štítok "SRDCOVKA". Čas však plynie, veci sa menia a moja láska k DC rapídne rastie. Veľmi veľmi rapídne, podotýkam. A Batgirl: Year One je jedna z veľmi pozitívnych častí ich tvorby.

Jedná sa o mini-sériu, ktorú DC vydávalo v roku 2003. Mini-sériou myslím naozaj mini-sériu, obsahuje iba okolo 9 issues. Príbeh je veľmi jednoduchý: postupne sa bližšie zoznamujeme s pôvodom prvej Batgirl v Batmanovej histórií, Barbarou Gordon (familiárne oslovovanou Babs). Spoznávame prostredie, v ktorom žije, dozvedávame sa príčiny jej rozhodnutia ochraňovať Gotham City, sledujeme jej prvé pokusy, prešľapy a úspechy a to, ako bude v Batmanových očiach postupne konečne hodná nosiť netopierií symbol.

Hoci tento popis znel nádherne, nechcem dej prechváliť. V 9 kapitolách zväčša človek nedokáže rozobrať hlboké príbehy a ani vyriešiť globálne problémy na úrovni ekonomickej inflácie. Tento komiks mám napriek tomu veľmi rada.

Za prvé preto, lebo je napísaný ľahko čitateľným spôsobom. Dialógy ma nenudili a vedela som sa vďaka nim ponoriť do príbehu. Autori, Scott Beatty a Chuck Dixon, sa sem pokúsili vniesť snáď všetko, čo čitateľ uvíta - akčné scény, napätie, romanca, vtipné momenty. Niektoré vydarenejšie ako iné, niektoré nie, ale aj tak kúzelné.

Za druhé preto, lebo mám rada Barbaru. Dopekla, viac než rada, je pravdepodobne jedna z mojich najobľúbenejších superhrdiniek.

Je dcérou policajného komisára Jamesa Gordona, ktorý už roky bojuje so zločinom v Gotham City, spoločne s Batmanom. Možno práve kvôli tomu tiež túžila vniesť do mesta spravodlivosť - osud a ani jej okolie však nestálo na jej strane. Komisár Gordon s nápadom, že by jeho jediná dcéra mala ryskovať svoj krk nesúhlasí. Dokonca ju nechceli prijať ani do výcvikového programu FBI, kvôli tomu, že je príliš nízka (s mojimi 158 centimetrami s ňou úprimne súcitím). Ale Babs má srdce na správnom mieste, je inteligentná, emancipovaná mladá dáma a rozhodla sa, že sa nenechá odradiť a veci uchopí do vlastných rúk trochu pevnejšie. A tak vzniká Batgirl.

Dôvod, prečo si ma tak získala nepsočíva len v jej ryšavých vlasoch a schopnosti nakopávať ľuďom zadky - vždy som mala slabosť pre suverénne, nezávislé postavy, ktorým nechýba inteligencia a odhodlanosť. A práve tieto vlastnosti sú pre Babs prirodzenosťou.

Čo sa týka kresby, neočakávajte žiadny zázraky. Nie je príšerná, no ani majstrovským dielom modernej počítačovej grafiky. Je priemerná. Napriek tomu sa na ňu príjemne pozerá a nemám chuť sa sťažovať.

Na záver mám len jedno slovo: Odporúčam. Krásne je, že nepotrebujete žiadne bližšie znalosti o DC Universe - stačí vám vedieť, že ju nejaký Batman, Robin a Gotham City je plné zločincov. Všetko ostatné pochopíte z príbehu a nebude to pôsobiť príliš vytrhnuto z kontextu.

Neviem, či je to iba mnou kôli tomu, že sa pohybujem v správnych častiach internetu, ale v poslednej dobe som si všimla nárast záujmu o Avengers ako takých. Vinu zvaľujem na film, ktorý má vyjsť v Máji tohto roku - lebo, priznajme si, trailer vyzerá úžasne a sú to, dopekla, Avengers! Tí okúzlia aj toho, kto o nich predtým ani nepočul. Tento boom ku mne zavial aj Young Avengers, ktorým sa chcem ďalej venovať.

Nejedná sa o samostatnú sériu, ktorú by ste mohli začať bez toho, aby ste predtým o Marvelovkách čo i len počuli - aj keď, mohli by ste, ale predpokladám, že by vám pár vecí ušlo. Príbeh je časovo zasadený do obdobia po Avengers Disassembled, ktoré vychádzalo v rokoch 2004-2005.

Príbeh rozpráva o skupinke tínedžerov, ktorý sa rozhodli ísť v stopách originálnych Avengers. V prvých momentoch sa snažia pôsobiť ako ich identické kópie ale ako sa dej vyvíja, čitatelia sa dozvedajú, že úplne rovnakí práve nie sú. No v očiach starých, originálnych Avengers, na podobe ani tak nezíde - už len fakt, že skupinka nezletilých detí sa rozhodla nasledovať ich v nie-práve-najbezpečnejšej profesií je dostatočne negtívny na to, aby sa ich pokúsili 'zrušiť'. No veci sú na to až príliš zamotané a komplikované. Časom sa ukáže, že s nimi nemajú spoločné len super-schopnosti a taktiež ani drobné detaily ako cestovanie časom veci nikdy neuľahčovalo.

Young Avengers sú... úžasná séria. Chcela som to síce pred týmto jasným prehlásením nejako obkecať (veď viete, zdôvodniť a podobne), ale na to vo mne vyvolávajú až príliš veľa emócií. Ak by ste si odomňa vypýtali zoznam komiksov, ktoré si musíte prečítať, Young Avengers by boli na jednej z prvých priečok. Ale prečo sa to vlastne oplatí prečítať...? Pekne postupne.

Dej. Dej je skvele spracovaný. Vždy som mala slabosť pre cestovanie časom a zamotané časové slučky (viním za to Doctora Who), aj keď je to už možno trochu klišé. Tento bod je preto značne individuálny - aj keď vo mne mohol vyvolať sympatie a nadchnúť ma, niekoho, kto toho má už plné zuby (keď som to označila za klišé, mala som dôvod. Cestovanie časom je teraz všade, najmä v komiksoch), to môže odpudiť. Ale nenechajte sa len tak odradiť, je to na prvý pohľad jednoduché, ale naozaj krásne spracované.

Postavy. Sú úžasné. Viem si predstaviť, ako veľa ľudí odradí to, že sú to všetko tínedžeri. Ale viete, čo je na Young Avengers
najlepšie? Že si na svoje prídu obe strany mince - tí, ktorí sa s postavami dokážu stotožniť a ich mladícku pojašenosť pochopia a aj tí, ktorých naopak irituje a najradšej by danú postavu prefackali. Celý komiks je napísaný spôsob, z ktorého môžeme vidilne cítiť chyby, ktoré naši mladí hrdinovia robia a to spôsobom, ktorý nás nepripravý o rozum z toho, ako sú sprostí (no dobre, možno trošku aj to), ale spôsobom, nad ktroým sa pousmejeme, či v nás vyvolá spomienky na to, že aj my sme boli taký. Čiže povedané v krátkosti, postavy sú naozaj hodnoverné. Dokonca môžeme sledovať ich

postupný vývoj, nezasekli sa na jednom bode.

A spomínala som, že tu nájdeme oficiálne gay pár...? Nie? Lebo áno, tvorcovia sa konečne nad tonami zmorených faniniek zľutovali a rozhodli sa poetšiť ich srdcia niečím, čo nie je len subtext (Ale čo si budeme nahovárať, aj subtext je vo väčšine prípadov maintext. Aspoň v našich očiach. A určite aj v očiach ostatných. Však...?). A nie len obyčajný gay pár, Teddy a Billy sú stelesnením všetkého zlatého, čo na tejto planéte kedy chodilo. Niekedy mám pocit, že na raňajky majú pravidelne ružové chlpaté papuče so zajačikmi a glitrami a s dúhami ako prílohou, lebo inak si to, ako neopakovateľne rozkošní sú, nedokážem vysvetliť. Tak či tak, aj toto má svoje temnejšie stránky. Aj napriek tomu, že je to v oblasti zobrazovania homosexuálnych vzťahov veľký krok vopred, zdá sa mi, že sa Marvel stále snaží držať trochu vzadu. Viem, že by sme mali byť vďační aj za tú trochu, ale... naozaj? Heterosexuálne páry si tam svoju hynúcu aj nehynúcu lásku vyznávali v jednom kuse, bozkami tiež nešetrili a Teddy a Billy, ktorí spolu boli dlhšie než všetky vyššie spomínané páry, dostali priestor len na pár polo-objatí a ani jedno priame vyznanie lásky? Nuž, ako myslíte. Ostáva mi dúfať, že sa časom zlepší aj toto.

A v neposlednej rade, kresba. Každý kto sa v Marevl universe aspoň trochu vyzná, pozná meno Jim Cheung. Osobne, je to môj najobľúbenejší komiksový maliar. Jeho kresba je jednoducho kúzelná, kvalitná a pár stoviek ďalších pozitívnych chváliacich slov, ktoré si dokážete domyslieť aj sami. Veď sa na to pozrite.

A ak táto recenzia vyznela príliš pozitívne, je mi ľúto, píšem o mojej srdcovke.

Keď som bola malá, milovala som citát ,,Všetko, v čo veríme, je skutočné".

Televízie vždy produkovali seriály ako na bežiacom páse, no mám pocit, že Amerika v poslednej dobe naozaj vedie. Bohužiaľ, televízie často zabúdajú, že nezáleží na kvantite ale kvalite - ale kvalita bola vždy veľmi subjektívna. Môj negatívny postoj voči Pretty Little Liars som už vyjadrila v recenzií na Veronicu Mars, no ten seriál sa mi tak nepáčil, až mám pocit, že si zaslúži vlastnú recenziu.

Štyri americké školáčky, ktoré sú hlavnými postavami, spája veľa vecí - teda, okrem toho, že majú bohaté rodiny, žijú na predmestí, sú americký ideál, každý deň vyzerajú ako vystrihnuté z módneho časopisu a majú telo, ktoré prezrádza, že k raňajkám majú akurát tak pólku šalátového listu a jednu tabletku na odbúranie tuku (čo sa vlastne veľmi nápadne blíži k ich skutočnému jedálničku). Spája ich hlavne to, že boli kedysi najlepšie kamarátky. Najlepšie kamarátky s ešte jedným dievčaťom - ktoré pred istým časom niekto zabil. Od tejto udalosti, ktorá ich jemné, tínedžerské srdce musela naozaj poznačiť, sa spolu nerozprávali a rozhodli sa, že najmúdrejšie bude, keď sa od seba budú držať ďalej. (Som si istá, že ich to všetko donútilo v hĺbke duše dospieť. Ale v takej hĺbke, do ktorej priemerný divák ako ja nedovidí.) Dokopy ich dajú až tajné smsky, ktoré im začnú znepríjemňovať život. A klišé mistéria a vraždy môžu znovu začať.

Ako som už stihla nežne naznačiť, nemám tento seriál rada. Ak ma požiadate, aby som vám dala príklad na "dokonalú americkosť", prvý mi napadne Baywatch, ale hneď po tom Pretty Little Liars.

Ale aby som odôvodnila, prečo tento seriál považujem za tak obohraný - viete, nápad je dobrý. Nápad je noazaj, naozaj dobrý. A keby ho zasadili do iného prostredia, alebo sa aspoň nesnažili násilne prilákať pozornosť diváka, bavila by som sa. Problém tohto seriálu je v prístupe producentov. Ak chcete prilákať pozornosť cielovej skupiny, musíte vyhrabať čo najviac kontrovezných tém, na aké si môžeme spomenúť a všetky ich použiť! Kto povedal, že dať vzťah medzi učitelom a žiakom, homosexualitu, incest, rodinné problémy, slobodné matky, kariérizmus do jedného seriálu je príliš?! Je to málo, ešte niečo vymyslime! ... A hudobné číslo tiež nezaškodí, nie? A nečudovala by som sa, keby bolo toto presný prepis ich myšlienkových pochodov.

Mystéria v tomto seriály je... oh môj bože, tak hlúpa, že na ňu nedokážem vymyslieť dostatočne sarkastické prirovnanie. Dokonca aj prekvapivé zvraty mi prišli silené! Bohužiaľ, vo väčšine prípadov predvídateľné. Silené a predvídateľné je asi najhoršia konbinácia, ktorú si môžem predstaviť.

Ale samozrejme, boli tu aj svetlé momenty. Hudba v pozadí bola občas dobrá. Občas. Inak často vyberali moderné pesničky namiesto obyčajnej, jednoduchej inštrumentálnej hudby, čo na mňa pôsobilo dosť rušivo.

Na záver, nebojte sa, nemám nič proti tomu, ak máte tento seriál radi. Len ho majte radi ďalej odomňa. Ale, čo vy viete, možno je dokonca chyba vo mne, možno sa proste vždy snažím ísť do hĺbky a preto mi plytké seriály nič nehovoria.